POVESTI O HRADE ČIČVA Aký by to bol hrad, ak by sa k nemu neviazala aspoň jedna povesť alebo legenda. Tu vám prinášame tú najznámejšiu, o čiernom žrebcovi, vzťahujúcu sa ku grófovi Barkóczymu, jednému z posledným majiteľov hradu. LEGENDA O ČIERNOM ŽREBCOVI Zavčas rána sa cigán Kandrač so svojou kapelou vracal domov zo svadobnej hostiny, na ktorej celú noc vyhrávali. Keď prechádzali popod hrad Čičva zastavil ich čierny koč ťahaný čiernymi koňmi a z koča sa ozval hlboký dunivý hlas: „Hej cigáni, neprišli by ste zahrať aj na moju hostinu?“ Kandrač súhlasil, a tak cigáni nastúpili do koča a zmizli hlboko v priľahlých lesoch. Cigáni hrali na hostine, rúškom tajomstva zahaleného, hostiteľa, hrali hodinu, dve, tri, popri tom popíjali červené víno a Kandrača pritlačil plný močový mechúr. Odbehol z oslavy a našiel si kúsok súkromia v neďalekej stajni. Po tom čo uľavil svojmu vínom naliatemu bruchu, začul tichý hlas, ktorý sa k nemu prihovára: „Kandrač....Kandrač....cigán Kandrač.“ Cigána oblial studený pot a s na smrť vydeseným pohľadom sa začal obzerať po stajni, no nikde nikoho. „Ajaj, asi som popil priveľa vína“, povedal si Kandrač a už sa chystal vykročiť zo stajne smerom von, keď tu zrazu opäť začul volanie: „Kandrač, postoj Kandrač, neodchádzaj.“ A v tom si cigán všimol ustajneného čierneho žrebca, ktorý sa k nemu opäť tichým hlasom ozval: Kandrač, čo ma nepoznáš??? To som ja, gróf Barkóczy.“ A cigán zahľadiac sa do tých veľkých čiernych očí v koňovi skutočne spoznal grófa, ktorý mu povedal, že teraz sa obaja nachádzajú v pekle, kde on skončil kvôli tomu, ako sa správal počas svojho života, že diabol ho premenil na čierneho žrebca a Kandrača upozornil, aby si pri odchode z pekla nepýtal od svojho tajomného hostiteľa nič iné iba uhlie. Kandrač vyšiel zo stajne bledý ako stena, vrátil sa na oslavu, posilnil sa vínom a dohral koncert so svojou kapelou. Po skončení hostiny si nepýtal nič iné iba vrece uhlia, tak ako mu radil gróf Barkóczy, a diabol ho prepustil zo svojich služieb. Potom ako sa cigáni vrátili späť do nášho sveta vrece uhlia sa premenilo na číre zlato. Všetci sa náramne tešili, a začali žiť panským životom. Chýr o tom, ako cigáni zrazu takto ohromne zbohatli sa doniesol až ku grófke Barkóczyovej, ktorá si dala Kandrača zavolať do svojho kaštieľa v Tovarnom. Ten jej všetko podrobne vyrozprával, ako sa dostal so svojou kapelou do pekla, ako hral na hostine samotnému diablovi, i o tom, že v diablovej stajni stretol jej nebožtíka manžela, grófa Barkóczyho, premeneného na čierneho žrebca, a že práve jemu vďačí sa svoj život i svoje bohatstvo. Potom ako si grófka vypočula tento príbeh uchýlila sa do svojich komnát a niekoľko týždňov nevychádzala vonku iba usedavo plakala a rozmýšľala nad tým, ako by mohla pomôcť k spáse duše svojho manžela. Napokon nechala v Tovarnom postaviť nocľaháreň pre tulákov a kohokoľvek, kto dočasne potreboval strechu nad hlavou, jedinou podmienkou bolo, že každý sa počas svojho pobytu v útulku mal modliť za grófa Barkóczyho. Ľudia hovoria, že dodnes počas hlbokej noci vídať čierneho žrebca cválajúceho cez tovarňanskú alej na hrad Čičva, kde sa bezhlavo preháňa po ruinách nenachádzajúc svoj pokoj.